


all by zgrnd
thanks
looking for pictures
on a path in forest
create an image of the trees are so high
walking out of woods i see
a lake
i found a picture
let me disappoint you
expectations, expactations
the water so clean
i nearly see the bottom
i am almost there
see if i can touch it
i found a picture
let me disappoint you
there's snow on the top of the moutain
like a photograph in a calendar
the month of May
so i go in my head
like a museum
when sometimes enough's enough
can't catch a thought
please
let me disappoint you
this time
i am running away
to the forest
inside
(i think i did it)








Dokážem presedieť hodiny len tak pozeraním do blba, na zem, do monitora, na stenu, na nejakú vec.
Dokážem sa pozerať na hodiny celé hodiny, ani nie ako postupuje ručička, stále dokola, ale skôr na tie čísla, ako sa menia. Celkom rýchlo. Naozaj už viac než často žasnem, že už je toľko.
Dokážem stráviť nečinnosťou milión času, nerozmýľam, možno sa snažím aspoň myslieť, ale čím ďalej, tým častejšie je pre mňa ťažšie nejakú „myšlienku“ alebo len jej zárodok či náznak aj uchopiť. Je to skoro ako nevedieť dokončiť vetu. Nie rozvitú, ale normálnu najjednoduchšiu holú vetu. Jano kráča. Nejde to.
Niekedy sa trochu ako keby zľaknem, že to už nie je len lenivosťou alebo potrebou všetko neustále odkladať a presúvať na niekedy inokedy, ale že je to už len neschopnosť. A niekedy sa už ani nezľaknem. Niekedy mi to už je úplne jedno.
Nedokážem pochopiť film.
Nedokážem pochopiť divadelnú hru. Ani knihu. Niekedy ani vysvetlenie. Nerozumiem textu.
Neviem dokončiť myšlienku. Niekedy ju neviem ani začať. A neviem sa sústrediť.
Je zvláštne myslieť na nič. Nie nemyslieť na nič, ale myslieť na nič. Vlastne to nie je také zvláštne ako skôr deprimujúce. Ale to už tiež len občas. Meravosť sa rozširuje pomerne rýchlo.
A neviem sa sústrediť. Všetko to tak rýchlo prešlo a nebol vôbec čas to nejak vstrebať. Spätne to ani nebola taká sranda. Skôr taký flash forward.
Neviem sa sústrediť, zase mi vypadlo, čo som chcela.
Veľa veciam nerozumiem. Už mi nebýva ani zle, ani dobre. Už ani veľmi neriešim, čo sa stalo, nestalo, čo sa malo stať inak a čo sa nemalo vôbec stať. Ani ako to bolo pre tých druhých. Tak ich nazývam. Lebo mi to je už úplne jedno, nepustím k sebe už vôbec nič. Ani postavu vo filme. A autoimunita mi zabráni dostať sa k niekomu inému. Meravosť nie je fajn, ale je tu.
Možno ani nikdy neodíde, a mňa to všetko vďaka nej ani nebude mrzieť.
S tou autoimunitou je to horšie.
Ale vďaka za meravosť. S ňou je to všetko nakoniec úplne jedno.