Ako nevynasaju festivaly (eTrend.sk)

Ako (ne)vynášajú festivaly

Tri rôzne modely organizovania priniesli rôzne výsledky. Nielen pre účastníkov

17.07.2011 / Branislav Sobinkovič

Muzikant, diskdžokej a rozhlasový moderátor. Je zrejmé, že túto trojicu spája hudba. Začínali hraním vlastnej alebo cudzej. Neskôr na nej postavili náročnejšie živobytie. Organizujú hudobné festivaly.

Michal Kaščák vytvoril najväčšiu slovenskú hudobnú akciu pod holým nebom. Pohoda sa stala prestížnou značkou. No aj napriek tomu ide o dlhodobo stratovú záležitosť. Z účtovného pohľadu je na tom Tibor Holoda ešte horšie. Druhýkrát za sebou musel zrušiť bratislavský festival Wilsonic. Svoju firmu líže zo strát minulých rokov. Čierne čísla má len Július Kuruc. Jednou z daní za to je nomádsky spôsob života počas leta. Spolu s bývalým kolegom z rádia Júliusom Viršíkom kočujú po Slovensku a organizujú osem hudobných festivalov.

Ďakujeme, vypredané

Kombinácia tradičnej značky, dobrých kapiel, množstva sprievodných akcií a slušného servisu pre divákov priniesla tohtoročnej Pohode najväčšiu účasť. Prvýkrát počas pätnásťročnej histórie ju minulý víkend prišlo pozrieť 30-tisíc ľudí. Naplnili kapacitu trenčianskeho letiska, na ktorom sa tento najznámejší slovenský letný festival koná. Tí, čo začali zháňať lístky na poslednú chvíľu, mali smolu. Na internetovej stránke Pohody svietil nápis: Vypredané ďakujeme! Pár dní pred jej začiatkom nemali voľnú vstupenku ani organizátori.

Každý rok sa na Slovensku koná zhruba 50 letných hudobných festivalov. Z nich približne desať patrí k osvedčenejším značkám, ktoré pritiahnu tisíce ľudí. Aj napriek tomu, že sa počas týchto akcií premelú státisíce až milióny eur, čísla firmy nezverejňujú. A nedajú sa ani odhadnúť na základe rozhovorov s manažérmi. Lebo tí o svojich nákladoch a najmä príjmoch hovoria neradi.

Výnimkou nie je ani M. Kaščák. Tvrdí, že organizovanie Pohody nie je výnosné podnikanie. „Podobne veľké festivaly sú dlhodobo v strate,“ vysvetľuje a pomáha si príkladom najznámejšieho festivalu v Európe, anglického Glastonbury. „Ani ten prvých jedenásť rokov nevynášal, zisky prišli až neskôr,“ dodáva. Pohoda sa podľa neho končí každý rok so stratou alebo s miernym ziskom, ktorým sa vyrovnávajú podlžnosti minulých rokov. Ide o záväzky voči dodávateľom služieb, ktoré slúžia na zabezpečenie chodu festivalu. Umelcov vyplácajú okamžite.

Kvôli rozdeleniu rizika a sprehľadneniu financií, ktoré prúdia účinkujúcim a obchodným partnerom, je organizovanie Pohody zastrešované dvoma spoločnosťami. Jednou je eseročka, ktorá má názov Pohoda Festival plus rok, v ktorom organizuje hudobnú akciu. Jej životnosť je jeden a pol roka a má na starosti agendu spojenú s vystupujúcimi umelcami. Druhou firmou – dlhodobou je eseročka Agentúra Pohoda. Tá rieši organizačno-technické zabezpečenie festivalu a vzťah so sponzormi a dodávateľmi služieb. Firma Pohoda Festival zaniká vždy koncom roka zlúčením s firmou Agentúra Pohoda, ktorá na seba preberá všetky jej záväzky a pohľadávky.

Majiteľom oboch bol a je Michal Kaščák. Tvrdí, že tento model podnikania mu poradili jeho kamaráti účtovníci. Dodáva, že úspešne funguje aj pri iných zahraničných festivaloch. Organizácia Pohody je tak rozdelená na dve spoločnosti podľa činností, ktorým sa venujú. Jednorazová eseročka má na starosti vzťahy s umelcami, dlhodobá spoločnosť zasa kontakty so sponzormi. Z jej zdrojov sa vykrývajú aj straty firmy zakladanej na jeden rok.

Zo vstupného na festival sa jeho organizátori snažia kryť výplaty umelcov. M. Kaščák priznáva, že nie vždy sa to podarí. Niekedy treba odmeny vystupujúcich dotovať. Schodok medzi výberom vstupného a nákladmi na umelcov sa zvykne pohybovať na úrovni desiatich až dvadsiatich percent. Vykrýva ho Agentúra Pohoda.

Stratový žáner

Ťažobu strát z minulých rokov rieši aj diskdžokej Tibor Holoda. Kvôli nim a chýbajúcim peniazom od sponzorov už druhý rok festival Wilsonic neorganizuje. Štartoval ho koncom 90. rokov, keď sa rozhodol ponúknuť akciu pre záujemcov o súčasnú elektronickú hudbu. „Tú mnohí ľudia vnímali hlavne ako čisto tanečnú, chceli sme ukázať jej iné podoby,“ spomína. Spolu s priateľmi pripravil v Bratislave mestský festival, ktorý kombinoval hranie v kluboch s koncertmi pod šírym nebom.

Prvý bol pred jedenástimi rokmi. Priniesol stratu, ktorú Bratislavčan vyrovnal zo svojich úspor a z finančnej pomoci známych, ktorí pomáhali akciu pripraviť. V druhom ročníku už mali vychytané začiatočnícke chyby, zlepšili marketing a úspech sa dostavil v podobe zisku. Wilsonicu sa v ďalších rokoch darilo prežívať na hranici rentability. Prišiel však nepríjemný rok 2010, keď ho museli po prvýkrát zrušiť. Odstúpil generálny sponzor, telekomunikačný operátor O2. Ten sa rok predtým stal jedným z partnerov Pohody a aj pre krízu príspevok bratislavskému festivalu na ďalší rok podstatne okresal. T. Holoda chcel tradíciu obnoviť začiatkom tohto leta, no nenašiel naň dosť peňazí.

Pripúšťa, že sa marketingu veľmi nevenoval. Nehľadal nového generálneho partnera, oslovoval viacero menších sponzorov. Ale na to, aby sa festival odvážil reštartovať, získal príliš málo peňazí. Veď jeho firma ešte spláca staré záväzky z predchádzajúcich rokov. Tak sa sústreďuje hlavne na vyrovnávanie dlhov a organizovanie menších hudobných akcií, najmä v kluboch.

Biznis model

Kým T. Holoda a M. Kaščák stavajú svoje festivaly hlavne na zahraničných kapelách, dvaja bývalí moderátori Rock FM Rádia Július Kuruc a Július Viršík sa vybrali inou cestou. Stavili na interpretov z bývalého Česko -Slovenska.

„Od istého času chcel každý predstavovať len zahraničnú hudbu, no domáca scéna bola stále žiadaná, a preto sme na tento koncept stavili hneď od prvého ročníka,“ spomína J. Kuruc na festivalové začiatky. Hudobné akcie sa Bratislavčania rozhodli organizovať na miestach, kde je v lete veľa ľudí. V rekreačných strediskách pri vodných nádržiach. Podľa J. Kuruca príjmy zo vstupného musia kryť viac než polovicu nákladov festivalov. „Ak je tento pomer finančných zdrojov aspoň približne vyrovnaný, tak možno hovoriť o marketingovo úspešnom projekte,“ dodáva. Ich agentúra Hit Production ich počas leta organizuje osem. J. Kuruc upozorňuje, že vzhľadom na dôležitú premennú, ktorou je počasie, je možné a v podstate aj bežné, že niektoré z podujatí vykáže stratu. Vďaka viacerým termínom akcií a rôznym miestam ich konania môže návštevnícky úspešnejšie iné podujatie stratu vykryť.

Wilsonic na rozdiel od Hit Produkcion kryl z predaja vstupeniek len tretinu nákladov. T. Holoda uznáva, že to bol jeden zo základných problémov. Cena lístka bola podľa neho príliš nízka vzhľadom na taxy, ktoré si účtovali interpreti. Na krytí nákladov Pohody sa doteraz príjmy zo vstupného a peniaze vyzbierané od sponzorov podieľali zhruba pomerom jedna k jednej. Tento rok očakával M. Kaščák vyšší podiel peňazí zo vstupeniek. Mali by vykryť zhruba dve tretiny nákladov. Jednak kvôli vyšším cenám – stúpli zhruba o desať eur –, ale aj pre nižší vklad sponzorov. „V zháňaní partnerov bol, pre krízu, tento rok najhorší,“ vysvetľuje. Festivaly podľa neho ťažšie oslovujú partnerov než iné médiá, napríklad televízie. Z analýz televíznej kampane vychádzajú reálne čísla o sledovanosti. No efekty sponzorstva pri festivaloch sú merateľné ťažšie, preto manažéri radšej rozhodnú investovať peniaze na reklamu tam, kde majú istotu v presných číslach.

Cieľom ľudí okolo M. Kaščáka je hradiť náklady spojené s technickou organizáciou festivalu pomocou sponzorov a partnerov. Pri organizovaní Pohody nie je dôležité len to, koľko peňazí sa vyzbiera, ale aj ako sa podarí dohodnúť s partnermi na dodávkach služieb. Napríklad stavebných prácach či upratovaní.

Adrenalínové zážitky

Výber interpretov je jeden z dôvodov, vďaka ktorým nie je organizovanie festivalov pre firmu Hit Production stratová záležitosť. Pripúšťa to aj J. Kuruc. Zabezpečiť interpretov zo Slovenska a z Česka je jednoduchšie nielen po finančnej, ale aj logistickej stránke. Svoje o tom vie M. Kaščák. Dojednávanie koncertov zahraničných spevákov a skupín považuje za adrenalínový zážitok. Príjmy zo vstupného sa dajú odhadnúť veľmi rýchlo, no náklady na zahraničné kapely sú známe až v máji či júni. Organizátori ich síce oslovujú s niekoľkomesačným predstihom, no reakcia s cenovou ponukou prichádza často podstatne neskôr. M. Kaščák podotýka, že v anglosaskom prostredí, odkiaľ smeruje na Pohodu veľmi veľa kapiel, platí nepísané pravidlo: „Ak už raz o niekoho prejavíte seriózny záujem, nemôžete uhnúť. Pokazí to meno a vzťahy,“ vysvetľuje M. Kaščák. Reálne to často znamená, že interpret oslovený v januári potvrdí svoju účasť až v máji, keď by už zaň Pohoda mala mať náhradu. Nemôže ho však odmietnuť, lebo hrozí, že sa táto správa rozšíri a o rok jej už zahraničné kapely ukážu chrbát. Pritom 60 percent Pohodou oslovených skupín na festival nepríde. Zladiť tieto nuansy je podľa M. Kaščáka zložité.

Organizovanie budúceho festivalu sa začína prakticky po skončení súčasného. Počas roka sa tomu vo firme Agentúra Pohoda venuje sedem kmeňových zamestnancov. Počet ľudí zapojených do festivalu postupne stúpa. V čase jeho konania sa na organizácii podieľa 2 500 až tritisíc brigádnikov. Počas tohtoročných troch dní robili servis zatiaľ najväčšiemu počtu účastníkov Pohody. Z aktuálneho prieskumu Slovenskej sporiteľne vyšlo, že každý minie v priemere 40 eur.

Peniaze neutrácajú len v jej areáli. Nie všetci ľudia, čo ju navštívia, ostanú spať v stanovom mestečku. Mnoho z nich je prespáva v Trenčíne a jeho okolí. Väčšina ubytovacích zariadení je niekoľko dní pred festivalom obsadená. Okrem vlastných skúseností reportéra TRENDU to vyplýva aj zo slov taxikára, ktorý v nedeľu ráno odvážal ľudí z Pohody. O pol deviatej ráno už na jeho vystupovaní bolo badať únavu. Od štvrtka sa prakticky nezastavil. Rýchlo však dodal, že sa nesťažuje. Pohoda je počas roka hlavná príležitosť na väčší zárobok. „Vďaka bohu za festival. Bez neho v Trenčíne skapal pes,“ konštatoval lakonicky.

Foto - ISIFA

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.
http://ekonomika.etrend.sk/ekonomika-slovensko/ako-ne-vynasaju-festivaly-2.html

J. Topol

"Ale já se bál... být na světe tak, jak ona chtěla, dát jí to, být tu v někom dalším... ztrácel jsem svou sílu tím, že jsem hrál, v různých převlecích a postavách jsem si ohmatával svět, protože jsem byl plný strachu pro přímý dotek."

BP lives

http://www.bpfallon.com/2010/06/last-thursday-on-my-mind-cops-vs-music/

Neil McCormick: Bono's half century

By Neil McCormick, May 10th, 2010
Telegraph.co.uk



Today (Monday 10th) is Bono’s 50th birthday. The U2 singer has been on the planet for half a century, although for some it will probably seem longer. A band leader since he was 15, a rock star by the time he was 21, a global superstar at the age of 27, Bono has become one of the most ubiquitous celebrities on the planet, straddling the worlds of showbusiness and politics by the bridge of charitable activism.

Immediately recognisable by his trademark sunglasses and bullish Irish charm, Bono may be the most divisive, love-him-or-hate-him character in modern pop culture. For fans, and there are tens of millions of them, he is the greatest rock star of our age, a passionate heir to the pop art activism of John Lennon, leader of one the most extraordinary (and biggest selling) bands of our times. For his detractors, he is an egotistic pain in the neck, a God-bothering do-gooder always sticking his face where it doesn’t belong as a self-appointed, unelected, Messianic representative of the world’s poor, narcissistically boosting his self-esteem by hectoring and cajoling others to think of those worse of than themselves whilst hypocritically living the indulgent life of a super-rich, over-privileged tax dodger. I think that about covers it.

As a long-time friend and admirer, I have never quite understood why people get so upset about someone so obviously trying to do good, and indeed why people are so willing to ascribe negative values to transparently positive intentions. I have defended Bono before, which only unleashes ever increasing torrents of abuse. In my experience as a prolific music blogger, I have learned there are two things you cannot say without drawing the vitriol of poison posters: criticise Abba, or praise Bono.

It seems to me that this polarity of opinion regarding Bono has become so extreme, people no longer treat him as a human being. Rather he is a kind of idea of an image of a caricature of a caricature, and no matter what he says or does it will be twisted one way or another to serve pro and anti opinion of Bono, Saint or Devil.

The peculiar thing for me, of course, is that I not only know Bono, I’ve known him since before he became Bono. He wasn’t always a rock star, but he was always a complex, driven, passionate, mischievous but intensely well-meaning and essentially sincere character. He is a year older than me, and I always looked up to him and considered him a bit of a hero even in the corridors of a comprehensive school in Dublin. He was a nice guy then, and he’s a nice guy now. He’s married to his childhood sweetheart, our classmate Alison Stewart, which would be quite an achievement even if he weren’t a rock star with all the indulgence and privileges that career allows. Such is his media ubiquity, the modern Bono sometimes seems to know every significant figure on the planet, from popes to president to film stars and supermodels, but actually he still hangs out with a lot of the same friends he had back in those days. He’s fun to be around, clever and entertaining and a great includer, so that he draws people in, remembers peoples names, asks about wives and children, makes people feel that it is not all about him but about everyone present. And he’s such a passionate believer in the positive power of people to change the world that he is a hugely inspirational character to be around.

If he does seem a larger than life character it’s because he has allowed his extraordinary life to really fill him up. I love Brian Eno’s response when he was asked about Bono’s big ego. “Bono commits the crime of rising above your station. To the British, it’s the worst thing you can do. Bono is hated for doing something considered unbecoming for a pop star – meddling in things that apparently have nothing to do with him. He has a huge ego, no doubt about it. On the other hand, he has a huge brain and a huge heart. He’s just a big kind of person. That’s not easy for some to deal with. They don’t mind in Italy. They like larger-than-life people there. In most places in the world they don’t mind him. Here, they think he must be conning them.”

I remember the moment that inner rock star was unleashed, in the Mount Temple school gym, in Autumn 1976, when the band that would become U2 played their first show. He stood on a stage of school tables held together by masking tape and, as the band played Peter Frampton’s ‘Show Me The Way’, he picked up the microphone and started to stamp and roar. It was like an electric charge went through the room. The girls in the gymnasium actually started to scream. It was a transformative moment, no doubt about it. “It was really a feeling of liberation,” Bono told me once. “It’s like you’ve jumped into the sea and discovered you can swim. Everything changed for me, cause now I knew what I wanted to do for the rest of my life.”

And so Bono became a rock star. But he never stopped being himself. He’s fifty years old now, married with children of his own, a loyal husband, a good father, a genuinely nice guy. When I see him now, I can still recognise the boy in the man. I wish more people could see that. But, in thirty years of rock and roll, his detractors haven’t managed to bring him down yet. I’m betting he’s going to be getting on their nerves for a while yet.