(don't) feel good INC. / ephemeral style

gorillaz - feel good inc.

the video just perfectly fits the song. and...as only a while ago i hadn't remeber the video quite well, the feeling of the song has been present all those years. and now seeing this video again and actually watching it and finally reading the lyrics i found out that it perfectly makes sense and that it actually absolutely fits my feeling and thoughts of the song.

the chorus 'windmill windmill for the land...' - creates this fantasy world - ideal world image - or just that 'feel good' for a person. the place i've been looking for and still am. the place i had somewhere in my head from the childhood. some land where i could escape.

and now as i look back on it and thinking back on the time when i first heard this song, the memories are slightly flashing back.....like how i'd dream of this place.. on an island in the air...alone...in the sun... out of the real world.

and thinking about the lyrics, sounds, music and the whole composition of the song, it just completely makes sense. the music perfectly reflects all the feelings, the messages and thoughts of the author. the cranky and deformed out-of-tune guitar echoeing after the main riff that is heard just when you listen carefully symbolise the deformed values, wishes and needs, then the beat in the verses with the bass perfectly correspondends with the every day routine, that always continues after every other little moment of dreaming, sleeping or any other form of escaping from the reality and takes you right back into the 'cruel' and gloomy life. the style of the singing, the whispering in the back and the rapping pushes the whole idea of the song even further. and then there's of course the already mentioned dreamy atmosphere of the chorus. last but not least....just listen to the lyrics...even when you don't understand, the 'ha ha ha haa' at the very beginning of the song and also at the very end of the song says it all. and sums it up. quite a sad song it is...



so let's search for our own personal 'feel good inc.' search & destroy. false ideals.

Hahahahahahahahaha,
feel good

city's breaking down on a camel's back.
they just have to go 'cause they don't know wack
so all you fill the streets it's appealing to see
you wont get out the county, 'cos you're bad and free
you've got a new horizon, it's ephemeral style.
a melancholy town where we never smile.
and all I wanna hear is the message beep.
my dreams, they've got to kiss, because i don't get sleep, no..

windmill, Windmill for the land.
turn forever hand in hand
take it all there on your stride
it is tinking, falling down
love forever love is free
let's turn forever you and me
windmill, windmill for the land
is everybody in?

laughing gas these hazmats, fast cats,
lining them up-a like ass cracks,
lay these ponies at the track
it's my chocolate attack.
shit, i'm stepping in the heart of this here
care bear bumping in the heart of this here
watch me as i gravitate
Hahahahahahaa.
yo, we gonna go ghost town,
this motown,
with yo sound
you're in the place
you gonna bite the dust
can't fight with us
with yo sound
you kill the INC.
so don't stop, get it, get it
until you're Jet Ahead.
yo, watch the way i navigate
Hahahahahhaa

feel good, AHHHHahahahah

don't stop, get it, get it
we are your captains in it
steady,
watch me navigate,
Ahahahahahhaa.
don't stop, get it, get it
we are your captains in it
steady, watch me navigate
Ahahahahahhaa.

feel good, AHHHHahahahaha
feel good

GORILLAZ SPEAK OUT ABOUT NEW VIDEO

The brand new video for 'Feel Good Inc' is here now for you to see. The band have been very busy making it - 2D and Murdoc speak out for the first time about excess and hedonism, exactly what the video's about and what really happened on the shoot...

2D: I think Gorillaz built a tower around themselves that they couldn't get out of. Of excess and hedonism. The video is based on this feeling. For a while it was great to be on the inside, but the party's got out of hand. It' s become like the Last days of Pompeii….a…er…Sodding Gommorah. The Feelgood Inc Tower represents this. The palace we built has become a prison. In the video I'm just waking up from this year-long hedonists dream, and I realise that maybe… the fruits of success have turned sour.

Noodle is outside of the Tower, in the pale morning-after light, sitting on the edge of this floating island. And you can see she knows what's happening. But people have to wake up to it themselves. So that's what the video is about; being trapped by the things you make, and realising everyone else is caught up in it. Using it. Just…they need their party to continue, to keep this thing afloat. The Tower of Babel.

Murdoc: Apart from the obvious thing, which is my gyrating hips, the coolest thing about the video would be the the hydraulics on this gig. Just for the windmill section alone cost about 3.5 million pounds. That's sterling. We had to buy a small island, make a mold of it and then scrape out all the insides. When that was done we filled the whole thing full of helium. Using the motor from the windmill we managed to get the thing to float, but it was an absolute bugger.

Oh, Vienna

Pred pár mesiacmi som si na internete prečítala, že Patti Smith bude vo Viedni. Na last.fm mi napísal Anton z Drážďan, že či som to ja, lebo že si pamätá môj nickname a že či idem. S Antonom sme si vymenili na úplne inej platforme pár mailov asi 4 alebo 5 rokov dozadu a odvtedy sme si nič nenapísali a nikdy v živote sme sa nevideli. Ja som odvtedy bola v Drážďanoch niekoľkokrát, Anton zatiaľ dokončil školu, stihol žiť nejaký čas v Mníchove a neskôr sa presťahoval do Viedne. Dohodneme sa, že na tú Patti Smith vo Viedni ideme a že sa tam stretneme.

Vo večerných hodinách v deň, kedy sa začal oficiálny predpredaj lístkov, ma však prekvapil správou, že je úplne vypredané. Ja som lístky samozrejme tiež nemala. Tak sme sa bavili, že teda možno na Dum Dum Girls alebo Esben And The Witch alebo že možno v Bratislave niekde niekedy. A uvidíme, čo s tou Patti. Mne žiadny zo spomínaných koncertov nakoniec nevyšiel a po zlyhaní všetkých možných spôsobov ako dostať lístky na Pattin koncert, som sa zmierovala s tým, že nejdem ani tam. Minulý piatok sa však na Facebook stránke divadla Burgtheater objavil status (ach, tie facebooky, myspacey a last.fmká), že sa uvoľnilo pár lístkov na predaj. Okamžite som napísala Antonovi, snáď si to stihne prečítať včas. Ja som na to už kašľala (ale nie tak celkom, asi 5x som už mala lístok v košíku a ďalší krok bol už definitívne zaplatenie), no po commente od Geša a správy od Antona, že má lístky, som nakoniec neodolala a klikla na „kaufen“. Yes, v pondelok sa ide na Patti Smith!

V pondelok bol krásny deň. Do Viedne som sa dostala síce až večer a vlak mal 20-minútové meškanie, ale vôbec mi to nevadilo. Strašne rada mám tu cestu vlakom do Viedne. Električkou som sa previezla cez centrum až k Burgtheater. Po vyzdvihnutí lístka som mala ešte asi trištvrte hodinu čas, tak som sa poprechádzala po okolí, zjedla pizzu, posedela v parku......okej, stačí. Niečo mi to začína pripomínať. O ôsmej je už pred a v Burgtheater kopa ľudí, stretávam sa s Antonom a jeho kamarátkou Babsi. Bolo to strašne milé stretnutie, skoro ako keby sme sa všetci traja poznali, a to už celkom dlho. Zakrátko ale ideme dnu do sály, dohodneme sa, že dáme pivo po koncerte.

20:39. Na pódium prichádzajú nie punkovia, ale štyria slušiví pánkovia a Patti. „Hello everybody!“ Na tvári mám úsmev a v očiach takmer...

Viedenské Burgtheater je druhé najstaršie divadlo v Európe. Krásna a majestátna historická budova je dnes večer zaplnená tými najrôznejšimi ľuďmi – boháči, umelci, básnici ulice, pankáči, stratenci, kokoti aj vedci, starí, mladí, všetci. Tento koncert bol avizovaný ako "An evening of music and words with Patti Smith plus Lenny Kaye and Tony Shanahan“, no na moje potešenie vidím na pódiu okrem piatich akustických gitár aj klavír a bicie. To znamená, že dnes to nebude „len“ akustické trio v zložení Patti, Lenny , Tony, ale zahrajú aj bubeník Jay Dee Daugherty a ďalší gitarista Jack Petruzelli.

Okrem zopár najznámejších pesničiek vôbec neviem, čo čakať, navyše sa Patti v prvých minútach, ako inak, ak nie s úsmevom na tvári, priznáva, že je chorá a že jej hlas dnes večer zrejme nebude v najlepšej forme. Po šiestich úžasných a zároveň úplne iných koncertoch som bola veľmi zvedavá, čo to bude tentokrát a opäť sa mi v hlave ozývali aj isté pochybovačné hlasy, či som radšej nemala ostať doma, veď to už predsa lepšie byť nemôže. Nemôže. Ale to, čo sa malo udiať v nasledujúcich 97 minútach, zahnalo všetky pochyby na míle ďaleko.

Patti srší humorom, medzi pesničkami kašle ostošesť, usmieva sa, tancuje, vtipkuje, rozpráva príbehy, párkrát si odpľuje ako to má vo zvyku (bez ohľadu na miesto, kde práve je), kloktá čaj(!), hrá na gitare a spieva. Zvuk v divadle je krištáľovo čistý, kapela v najlepšej forme, atmosféra je po celý večer skvelá, priateľská a dovolím si povedať až rodinná. Bariéra medzi umelcami a publikom už od začiatku neexistuje, no Patti aj napriek tomu niekoľkokrát počas večera zoskočí medzi divákov, tancuje, tlieska a podáva si s nimi – s nami ruky. Lenny Kaye sa zatiaľ pri mikrofóne strieda s Tonym Shanahanom. Spievajú pesničku People Who Died od Jima Carolla pre Jima Carolla. Spieva sa o mŕtvych, ale snáď najveselšie z celého večera. Spomína sa aj na fotografa Roberta Mapplethorpa (Pattinho partnera a dlhoročného priateľa, pre ktorého s manželom Fredom ‚Sonic’ Smithom napísali pieseň Paths That Cross) a na experimentálneho divadelného a filmového režiséra Christopha Schlingensiefa, ktorý práve v Burgtheater pôsobil.

In My Blakean Year začína niekoľkominútovou improvizáciou o meste Viedeň: okrem toho, že je Viedeň krásna, aj o radiátore Ludwiga Wittgensteina, o počúvaní Mozarta z jukeboxu, o Freudovom dome, o vražde Moritza Schlicksa a o tom, že má Viedeň najlepších skladateľov, ale nie Jimiho Hendrixa. Okrem vtipných výstupov, vynikajúceho muzicírovania členov kapely a spontánnych reakcií publika, k vrcholom večera patria pesničky Birdland, Southern Cross a Pissing in a River. Koncert sa blíži k záveru, nasleduje Gloria a Patti už počas prvých tónov a veršov strháva doteraz sediace publikum natoľko, že všetci vstávajú a mnohí sa hrnú dopredu priamo pod pódium. Je to krásny pohľad: ľudia v oblekoch, šatách, starý pán, čo (naozaj!) ledva stojí energicky gestikuluje a spieva, o kúsok ďalej podnapitý mladík v roztrhanom oblečení spieva do mikrofónu s Patti. Seriózne divadlo je odrazu na nohách. People Have The Power dnes večer nezaznie. A ani nemusí. Ako prídavok tentokrát zahrajú Rock‘N’Roll Nigger. Verzia s akustickými gitarami ani trochu nepostráda elektrinu. Nasleduje podanie si rúk s divákmi a je definitívny koniec.

22:16. Odchádzam s úsmevom na tvári a nie som sama. Ak si stále myslíte, že viedenské publikum je nudné, choďte si pozrieť Patti Smith. Je úplne jedno v akom priestore to bude. Ako sama večer povedala – nie je Maria Callas, ale…. no veď uvidíte.

Z koncertu sme všetci traja nadšení. Noví viedenskí kamaráti ma potom berú do maličkého útulného indie-alternatívneho klubu Clash pár zastávok električkou od Burgtheater. Anton je na bicykli, tak nás čaká na zastávke pri klube. Ako sa dozvedám, Babsi študuje divadlo a médiá a cestou mi rozpráva o Burgtheater, čo-to viac o Christofovi Schlingensiefovi, o tom, že akurát píše diplomovku (a že by tu vôbec nemala byť – aká to zhoda náhod!) a o kluboch vo Viedni. V klube sa stretávame s ich ďalšími dvomi kamarátmi. Je tu prázdno, hrá samá dobrá hudba, po stenách sú plagáty uskutočnených koncertov….David Bowie, Bob Dylan, nejaké domáce kapely a mnohé ďalšie.

Anton mi rozpráva o viedenskej scéne, o drážďanskej alternatívnej scéne, o umelcoch a hudobníkoch, o pouličných festivaloch a ich histórii tam, o robení koncertov, a o mnohých ďalších veciach. Bavíme sa o Morrisseym, Iggy Popovi, M.I.A., ale aj o Dire Straits a Catovi Stevensovi (obľúbenci jedného z ich prísediacich priateľov). Rozprávame sa o Bratislave a o tom, že sa sem chystajú prísť na bicyklový výlet. Ani neviem(e) ako, ale zrazu prešli 2 hodiny a ja si uvedomujem, že ledva-ledva (ne)stíham vlak. Strašne rýchlo sa lúčim s Babsi a ostatnými, Anton berie bicykel, ja utekám na električku, no tá mi pred nosom – tesne pred stlačním tlačítka na otvorenie dverí – uniká. Ďalšia ide príliš neskoro.

Plán B je rýchlo nájsť bicykel na požičanie a uháňať. To sa podarí fakt rýchlo a nočná jazda po Viedni na bicykloch je skvelá! Žiaľ posledná električka mi aj z ďalšieho stanovišťa ušla pred tromi minútami. Ostáva už len taxík, ale to vôbec nevadí. Ešte bol aj o dosť lacnejší, ako mi šofér povedal na začiatku. Sadám si do vlaku pár minút pred odchodom, zapisujem si dojmy a teším sa. Doma po vyše týždni konečne zaspávam na viac ako 2 až 3 hodiny za noc. Tak zas niekedy nabudúce, Viedeň! Veď si tak blízko…

let me disappoint you

looking for pictures
on a path in forest
create an image of the trees are so high
walking out of woods i see
a lake
i found a picture

let me disappoint you

expectations, expactations
the water so clean
i nearly see the bottom
i am almost there
see if i can touch it
i found a picture

let me disappoint you

there's snow on the top of the moutain
like a photograph in a calendar
the month of May
so i go in my head
like a museum
when sometimes enough's enough
can't catch a thought

please
let me disappoint you

this time

i am running away
to the forest
inside

(i think i did it)

autoimunita

Dokážem presedieť hodiny len tak pozeraním do blba, na zem, do monitora, na stenu, na nejakú vec.

Dokážem sa pozerať na hodiny celé hodiny, ani nie ako postupuje ručička, stále dokola, ale skôr na tie čísla, ako sa menia. Celkom rýchlo. Naozaj už viac než často žasnem, že už je toľko.

Dokážem stráviť nečinnosťou milión času, nerozmýľam, možno sa snažím aspoň myslieť, ale čím ďalej, tým častejšie je pre mňa ťažšie nejakú „myšlienku“ alebo len jej zárodok či náznak aj uchopiť. Je to skoro ako nevedieť dokončiť vetu. Nie rozvitú, ale normálnu najjednoduchšiu holú vetu. Jano kráča. Nejde to.
Niekedy sa trochu ako keby zľaknem, že to už nie je len lenivosťou alebo potrebou všetko neustále odkladať a presúvať na niekedy inokedy, ale že je to už len neschopnosť. A niekedy sa už ani nezľaknem. Niekedy mi to už je úplne jedno.

Nedokážem pochopiť film.

Nedokážem pochopiť divadelnú hru. Ani knihu. Niekedy ani vysvetlenie. Nerozumiem textu.

Neviem dokončiť myšlienku. Niekedy ju neviem ani začať. A neviem sa sústrediť.

Je zvláštne myslieť na nič. Nie nemyslieť na nič, ale myslieť na nič. Vlastne to nie je také zvláštne ako skôr deprimujúce. Ale to už tiež len občas. Meravosť sa rozširuje pomerne rýchlo.

A neviem sa sústrediť. Všetko to tak rýchlo prešlo a nebol vôbec čas to nejak vstrebať. Spätne to ani nebola taká sranda. Skôr taký flash forward.

Neviem sa sústrediť, zase mi vypadlo, čo som chcela.

Veľa veciam nerozumiem. Už mi nebýva ani zle, ani dobre. Už ani veľmi neriešim, čo sa stalo, nestalo, čo sa malo stať inak a čo sa nemalo vôbec stať. Ani ako to bolo pre tých druhých. Tak ich nazývam. Lebo mi to je už úplne jedno, nepustím k sebe už vôbec nič. Ani postavu vo filme. A autoimunita mi zabráni dostať sa k niekomu inému. Meravosť nie je fajn, ale je tu.

Možno ani nikdy neodíde, a mňa to všetko vďaka nej ani nebude mrzieť.

S tou autoimunitou je to horšie.

Ale vďaka za meravosť. S ňou je to všetko nakoniec úplne jedno.

Na oddeleni

Len čítať, pozerať a počúvať
Nejde to vôbec rozmýšľať
Zahlcovať, zaplňovať, zaplavovať, informovať seba,
Pohľad cez roentgen a vnútri len kosti
Pripadne nádor (dá sa to?)
Ani nadol, ani nahor
Žiadna línia nejde sledovať, z nití nie sú už ani vlákna
Nedá sa posunúť, stále len utekať
V kruhu
Alebo na bežiacom páse
Jasnejšie to majú kvety vo váze
Písať si kalendár z dneška na zajtra rýchlo
Čo bude pozajtra je jedno
Čo sa stalo včera je ešte viac
Jedno
Byť všade a nikde
Hlavne nemyslieť
Darí sa mi to

Udržiavať kontakt a kontakty
Raz za čas tam, raz za nečas inam
Len nikdy nie smerom k vám
Vy aj tak všetky bežíte na iné strany
Nie svetové, je ich oveľa viac
Čakajú na objavenie
Raz v jednej izbe
Na oddelení
A možno nikdy
Na oddelení

a priestor?

niektore myslienky su take, ze musim dat pause a vratit sa neskor
niekedy sa ale stratia uz uplne a neda sa k nim vratit
nedaju sa pochopit

dno zeme niekde v hlbke oceanu a pod tym dnom
co je tym dnom
stred zeme hah nejaka gulicka
a hmota a dno z druhej strany ocean alebo pevnina a povrch a vzduch
a clovek leziaci v miestnosti s notebookom na sebe

vsetci sme v jednej miestnosti len trochu dalej od seba rozdeleni stenami, murmi a nejakymi pomyselnymi hranicami, skutocnymi hranicami a milami a milami myslienok a mylkami myslienok

a ked pojdes cely cas len rovno, vratis sa presne na to iste miesto, z ktoreho si na zaciatku odisiel, vlastne nemusis ani nikam ist.

v com je ta spolostena gulicka?

za prahom tohoto rozumu

co je nekonecno a co je nic
nekonecne nic
nicotne nekonecno

ako moze byt nic
a ako nekonecno
a priestor?

piate poschodie nie je

piate poschodie nie je

kracam svojou ulicou
vsetko je rovnake a uplne ine
tmavomodry favorit susedov odchadza
vonku okrem toho auta a mna
vobec nikto

vo vchode je tak normalne
ticho a chladno
zavolam si vytah nechce sa mi ist pesi
na piatom mi nezastavil wtf?
okej no tak to skusim este raz
nic

som na stvrtom
tak naspat hore
medziposchodie, nejak vyjdem cez dvere
idem peso dole no neda sa prejst
preliezam parapety
okolo strhane tapety

piate poschodie nie je
som zase na stvrtom
na prizemi si znovu zavolam vytah
nepamatam sa ci tam bol gombik s piatym poschodim
ale idem na piate
zas nezastavil
som na siedmom a zliezam dolu

schody koncia na siestom

piate poschodie nie je

wu kids wu kicks

vidim devinsku v dazdi
seba v sirokych rifliach
je tma a tak trochu zima
vona mokreho asfaltu

vidim devinsku v dazdi
nas v 15tich
ne ja si nedam diky
majte sa

ideme dalej v dazdi
na horova mozno niekto bude
vo vyklenku su ti ini
sereme na to

tak vecierka na rohu
potom podme k lucii na schody do vchodu
zajtra mozno nebude prsat
ale vlastne je to aj tak jedno

Find a New City...or a Planet

I've been just recently thinking about all that stuff about moving into a foreign city with no one who you'd known before and starting a living on your own and stuff. I've been thinking how easy and simple it seems to do it from all the stories I've read, heard or seen in a movie. Like for example all the artists coming to New York City in the 40's, 50's, 60's or 70's whether they were poets, painters, junkies, lost souls or whoever. Or like the musicians coming to London Camden Town or to Berlin later in the 20th century. How simple it is to just come and get to know all those people...like standing by the doors of Chelsea Hotel for days and nights and then suddenly bumping into Jimi Hendrix who actually starts to talk to you or San Francisco and smoking a joint with Allen Ginsberg or stuff. It just sounds so easy. Almost like a fairy tale. But I'm not sure it's that way now. Nor it was that way years ago. Of course it wasn't. People just tend to glorify past. Anyway, New York or London is certainly not that kind of city that would gladly welcome any searching person right now.

During a recent panel discussion and audience Q&A discussion in New York, someone asked Patti Smith if it was still possible for a young artist to move to New York City and live a similar life to the one that Smith, Robert Mapplethorpe and other artists did years ago. Patti responded by recalling her move to Manhattan during the 1967 "Summer of Love," when one could still rent a cheap apartment and "build a whole community of transvestites or artists or writers.'" As for today, however: "New York has closed itself off to the young and the struggling. But there are other cities. Detroit. Poughkeepsie. New York City has been taken away from you. So my advice is: Find a new city."

All in all, although I really would like to believe what Patti says, I'm kind of sceptical on this. In this age of the internet and all that globalisation, glocalisation, etc. getting more personal on the social networks and the internet in whole just means getting more alienated with other people. It may sound quite contradictionary but to me it makes sense: getting more personal = getting more drift away. One personally doesn't want to share every single thing about one's privacy with 200+ so called friends on facebook. Although of course there might be also some real friends (or we can say all of them are real but are just don't interested in all that stuff). However, the amount of time spent on these sites - eventhough it doesn't have to be that enormous in the end - is big enough to make one feel tired of sharing something about one's self. Not just sharing, but it might make you feel more alone, lonely even. Now it reminds me of the urbanisation and industrialisation impacts and effects on individuals. By all those changes a man felt alienated. Everyone else was alienated. The work he did was alienated from him. And now this feels like another level. I can't imagine how this will develop and where it will take us. It certainly is an exciting time, everything is changing more and more faster. Though, it's a bit scary too.

Anyway, back to the topic that I started with. I'm really not sure if it is possible to start something like the artists did in the last century. To live a life like they did...I don't know. It seems like finding a new city is not enough. Finding a new planet - maybe. Haha. Though now I'm not thinking of the "invaders nature" of (the western/?/) human race at all. There are a lot of issues that are not solved (that's a bad word in fact - "being solved" is not the intention anyway). Intolerance, homophobia and fear of everything that's not "yours" - those are the things that are still present eventhough I would have thought they are actually not the case now when we live in this new modern tolerant democratic and FREE society (let me smile at this). It is here. And I'm not going to reveal any solution, any suggestion how to improve the actual state to end this blog with some stupid MAKE LOVE NOT WAR statement. I don't have a clue. I just don't know.