Oh, Vienna

Pred pár mesiacmi som si na internete prečítala, že Patti Smith bude vo Viedni. Na last.fm mi napísal Anton z Drážďan, že či som to ja, lebo že si pamätá môj nickname a že či idem. S Antonom sme si vymenili na úplne inej platforme pár mailov asi 4 alebo 5 rokov dozadu a odvtedy sme si nič nenapísali a nikdy v živote sme sa nevideli. Ja som odvtedy bola v Drážďanoch niekoľkokrát, Anton zatiaľ dokončil školu, stihol žiť nejaký čas v Mníchove a neskôr sa presťahoval do Viedne. Dohodneme sa, že na tú Patti Smith vo Viedni ideme a že sa tam stretneme.

Vo večerných hodinách v deň, kedy sa začal oficiálny predpredaj lístkov, ma však prekvapil správou, že je úplne vypredané. Ja som lístky samozrejme tiež nemala. Tak sme sa bavili, že teda možno na Dum Dum Girls alebo Esben And The Witch alebo že možno v Bratislave niekde niekedy. A uvidíme, čo s tou Patti. Mne žiadny zo spomínaných koncertov nakoniec nevyšiel a po zlyhaní všetkých možných spôsobov ako dostať lístky na Pattin koncert, som sa zmierovala s tým, že nejdem ani tam. Minulý piatok sa však na Facebook stránke divadla Burgtheater objavil status (ach, tie facebooky, myspacey a last.fmká), že sa uvoľnilo pár lístkov na predaj. Okamžite som napísala Antonovi, snáď si to stihne prečítať včas. Ja som na to už kašľala (ale nie tak celkom, asi 5x som už mala lístok v košíku a ďalší krok bol už definitívne zaplatenie), no po commente od Geša a správy od Antona, že má lístky, som nakoniec neodolala a klikla na „kaufen“. Yes, v pondelok sa ide na Patti Smith!

V pondelok bol krásny deň. Do Viedne som sa dostala síce až večer a vlak mal 20-minútové meškanie, ale vôbec mi to nevadilo. Strašne rada mám tu cestu vlakom do Viedne. Električkou som sa previezla cez centrum až k Burgtheater. Po vyzdvihnutí lístka som mala ešte asi trištvrte hodinu čas, tak som sa poprechádzala po okolí, zjedla pizzu, posedela v parku......okej, stačí. Niečo mi to začína pripomínať. O ôsmej je už pred a v Burgtheater kopa ľudí, stretávam sa s Antonom a jeho kamarátkou Babsi. Bolo to strašne milé stretnutie, skoro ako keby sme sa všetci traja poznali, a to už celkom dlho. Zakrátko ale ideme dnu do sály, dohodneme sa, že dáme pivo po koncerte.

20:39. Na pódium prichádzajú nie punkovia, ale štyria slušiví pánkovia a Patti. „Hello everybody!“ Na tvári mám úsmev a v očiach takmer...

Viedenské Burgtheater je druhé najstaršie divadlo v Európe. Krásna a majestátna historická budova je dnes večer zaplnená tými najrôznejšimi ľuďmi – boháči, umelci, básnici ulice, pankáči, stratenci, kokoti aj vedci, starí, mladí, všetci. Tento koncert bol avizovaný ako "An evening of music and words with Patti Smith plus Lenny Kaye and Tony Shanahan“, no na moje potešenie vidím na pódiu okrem piatich akustických gitár aj klavír a bicie. To znamená, že dnes to nebude „len“ akustické trio v zložení Patti, Lenny , Tony, ale zahrajú aj bubeník Jay Dee Daugherty a ďalší gitarista Jack Petruzelli.

Okrem zopár najznámejších pesničiek vôbec neviem, čo čakať, navyše sa Patti v prvých minútach, ako inak, ak nie s úsmevom na tvári, priznáva, že je chorá a že jej hlas dnes večer zrejme nebude v najlepšej forme. Po šiestich úžasných a zároveň úplne iných koncertoch som bola veľmi zvedavá, čo to bude tentokrát a opäť sa mi v hlave ozývali aj isté pochybovačné hlasy, či som radšej nemala ostať doma, veď to už predsa lepšie byť nemôže. Nemôže. Ale to, čo sa malo udiať v nasledujúcich 97 minútach, zahnalo všetky pochyby na míle ďaleko.

Patti srší humorom, medzi pesničkami kašle ostošesť, usmieva sa, tancuje, vtipkuje, rozpráva príbehy, párkrát si odpľuje ako to má vo zvyku (bez ohľadu na miesto, kde práve je), kloktá čaj(!), hrá na gitare a spieva. Zvuk v divadle je krištáľovo čistý, kapela v najlepšej forme, atmosféra je po celý večer skvelá, priateľská a dovolím si povedať až rodinná. Bariéra medzi umelcami a publikom už od začiatku neexistuje, no Patti aj napriek tomu niekoľkokrát počas večera zoskočí medzi divákov, tancuje, tlieska a podáva si s nimi – s nami ruky. Lenny Kaye sa zatiaľ pri mikrofóne strieda s Tonym Shanahanom. Spievajú pesničku People Who Died od Jima Carolla pre Jima Carolla. Spieva sa o mŕtvych, ale snáď najveselšie z celého večera. Spomína sa aj na fotografa Roberta Mapplethorpa (Pattinho partnera a dlhoročného priateľa, pre ktorého s manželom Fredom ‚Sonic’ Smithom napísali pieseň Paths That Cross) a na experimentálneho divadelného a filmového režiséra Christopha Schlingensiefa, ktorý práve v Burgtheater pôsobil.

In My Blakean Year začína niekoľkominútovou improvizáciou o meste Viedeň: okrem toho, že je Viedeň krásna, aj o radiátore Ludwiga Wittgensteina, o počúvaní Mozarta z jukeboxu, o Freudovom dome, o vražde Moritza Schlicksa a o tom, že má Viedeň najlepších skladateľov, ale nie Jimiho Hendrixa. Okrem vtipných výstupov, vynikajúceho muzicírovania členov kapely a spontánnych reakcií publika, k vrcholom večera patria pesničky Birdland, Southern Cross a Pissing in a River. Koncert sa blíži k záveru, nasleduje Gloria a Patti už počas prvých tónov a veršov strháva doteraz sediace publikum natoľko, že všetci vstávajú a mnohí sa hrnú dopredu priamo pod pódium. Je to krásny pohľad: ľudia v oblekoch, šatách, starý pán, čo (naozaj!) ledva stojí energicky gestikuluje a spieva, o kúsok ďalej podnapitý mladík v roztrhanom oblečení spieva do mikrofónu s Patti. Seriózne divadlo je odrazu na nohách. People Have The Power dnes večer nezaznie. A ani nemusí. Ako prídavok tentokrát zahrajú Rock‘N’Roll Nigger. Verzia s akustickými gitarami ani trochu nepostráda elektrinu. Nasleduje podanie si rúk s divákmi a je definitívny koniec.

22:16. Odchádzam s úsmevom na tvári a nie som sama. Ak si stále myslíte, že viedenské publikum je nudné, choďte si pozrieť Patti Smith. Je úplne jedno v akom priestore to bude. Ako sama večer povedala – nie je Maria Callas, ale…. no veď uvidíte.

Z koncertu sme všetci traja nadšení. Noví viedenskí kamaráti ma potom berú do maličkého útulného indie-alternatívneho klubu Clash pár zastávok električkou od Burgtheater. Anton je na bicykli, tak nás čaká na zastávke pri klube. Ako sa dozvedám, Babsi študuje divadlo a médiá a cestou mi rozpráva o Burgtheater, čo-to viac o Christofovi Schlingensiefovi, o tom, že akurát píše diplomovku (a že by tu vôbec nemala byť – aká to zhoda náhod!) a o kluboch vo Viedni. V klube sa stretávame s ich ďalšími dvomi kamarátmi. Je tu prázdno, hrá samá dobrá hudba, po stenách sú plagáty uskutočnených koncertov….David Bowie, Bob Dylan, nejaké domáce kapely a mnohé ďalšie.

Anton mi rozpráva o viedenskej scéne, o drážďanskej alternatívnej scéne, o umelcoch a hudobníkoch, o pouličných festivaloch a ich histórii tam, o robení koncertov, a o mnohých ďalších veciach. Bavíme sa o Morrisseym, Iggy Popovi, M.I.A., ale aj o Dire Straits a Catovi Stevensovi (obľúbenci jedného z ich prísediacich priateľov). Rozprávame sa o Bratislave a o tom, že sa sem chystajú prísť na bicyklový výlet. Ani neviem(e) ako, ale zrazu prešli 2 hodiny a ja si uvedomujem, že ledva-ledva (ne)stíham vlak. Strašne rýchlo sa lúčim s Babsi a ostatnými, Anton berie bicykel, ja utekám na električku, no tá mi pred nosom – tesne pred stlačním tlačítka na otvorenie dverí – uniká. Ďalšia ide príliš neskoro.

Plán B je rýchlo nájsť bicykel na požičanie a uháňať. To sa podarí fakt rýchlo a nočná jazda po Viedni na bicykloch je skvelá! Žiaľ posledná električka mi aj z ďalšieho stanovišťa ušla pred tromi minútami. Ostáva už len taxík, ale to vôbec nevadí. Ešte bol aj o dosť lacnejší, ako mi šofér povedal na začiatku. Sadám si do vlaku pár minút pred odchodom, zapisujem si dojmy a teším sa. Doma po vyše týždni konečne zaspávam na viac ako 2 až 3 hodiny za noc. Tak zas niekedy nabudúce, Viedeň! Veď si tak blízko…